Vedeli ste, že prvá poistná zmluva, tak ako ju poznáme dnes pochádza z Európy? Čítajte ďalej dozviete sa viac.
NIEČO Z HISTÓRIE POISTENIA
Už okolo roku 3000 p.n.l. začali čínski obchodníci znižovať riziko zničenia svojho tovaru pri lodnej preprave tak, že tovar rozkladali na viacero plavidiel. Podobné problémy súvisiace so škodami na prepravovanom tovare trápili aj kupcov z Mezopotámie. Tí v snahe predchádzať risku straty ťavy, ale aj tovaru pri nájazdoch nomádskych kmeňov vždy cestovali v kolónach. Takto sa mohli jednak účinnejšie brániť lupičom a takisto pri úmrtí ťavy ju mohli ľahko nahradiť inou.
V starovekom Egypte okolo roku 2500 p.n.l. uzatvárali kamenári dohody o krytí pohrebných výdavkov zo spoločného fondu. Keďže rizikom v rámci tohto typu „poistenia“ bola smrť osoby, možno povedať, že išlo o určitú formu životného poistenia. Chýbajú však presné záznamy zachytávajúce tvorbu a použitie takýchto spoločných fondov. Taktiež možno predpokladať, že v tej dobe neboli poistné zmluvy ani zďaleka tak detailné ako tie dnešné. Dohoda o pohrebnom poistení teda mohla obsahovať iba jednoduchú vetu typu: „V prípade smrti XY sa z fondu vyplatí 30 peňažných jednotiek na pohreb.“
Za životné poistenie podľa dnešných štandardov možno považovať aj Rímske pozostalostné poistenie, ak predpokladáme, že jeho prvotným účelom bola náhrada prostriedkov na živobytie pozostalých. Okolo roku 600 n.l. existovali v starovekom Ríme rôzne vojenské spolky, z ktorých sa vyplácali dávky na živobytie rodinám padlých vojakov.
Ďalšia forma poistenia sa objavila okolo 10. storočia s rozvojom námorného obchodu. Námorný obchod bol veľmi riskantnou aktivitou, mal nekvalitné lode, chabé navigačné schopnosti, pomerne rýchlo sa začalo rozvíjať vzájomné námorné poistenie, ale aj námorné poistenie na komerčnej báze.
S postupným rozmachom obchodu sa rozvíjali aj sociálne inštitúcie zabezpečujúce blahobyt svojich členov alebo širšej spoločnosti. Stredoveké námornícke cechy (tzv. gildy) zodpovedali za ochranu svojich obchodníkov pred stratami spôsobenými napr. ohňom alebo stroskotaním lode. Významné nebezpečenstvo doby predstavovali aj piráti. Námornícke cechy preto tvorili fondy určené na úhradu výkupného za námorníkov unesených pirátmi. Ďalšie úhrady zo spoločných námorníckych fondov boli určené napr. na výdavky na živobytie pre prípad choroby, výdavky na pohreb a pod. Napriek tomu, že tieto finančné vzťahy nutne nespĺňali všetky znaky moderného poistenia, možno povedať, že ich význam a povaha sa konceptu poistenia veľmi blížili.
V 11. a 12. storočí boli známe mnohé cechy alebo bratstvá obchodníkov na území dnešného Nemecka a Dánska, ktoré svojim členom za pravidelný poplatok poskytovali vzájomné poistenie pre prípad úrazu, choroby, smrti, požiaru, krádeže a podobne.
Údaje ohľadne prvého zachovaného poistného kontraktu sa však mierne líšia. Niektoré zdroje udávajú poistnú zmluvu z Janova z roku 1347 týkajúcu sa námorného poistenia. Iné zdroje uvádzajú ako prvú poistku z Pisy z 13. apríla 1379. Jednoznačne možno povedať, že to bolo Taliansko v 14. storočí, odkiaľ pochádza kontrakt, ktorý dokladuje poisťovaciu prax súvisiacu s námorným poistením. Práve tento moment mnohí považujú za začiatok éry komerčného poistenia v Európe.
Najstaršie poistné zmluvy boli veľmi podobné zmluvám o pôžičkách.
S rozvojom námorného poistenia v západnej Európe úzko súvisí aj vznik životného poistenia. To sa prvýkrát objavuje v 15. storočí v Stredomorí, kedy kupci si poisťovali svoj tovar proti poškodeniu. Jedným z druhov tovaru boli však aj otroci. Preto kupci museli poistiť aj tento “živý” tovar či už proti riziku ochorenia alebo úmrtia, čo bolo pri podmienkach v akých sa otroci prevážali viac než pravdepodobné.
Životné poistenie sa postupne rozšírilo najmä medzi šľachtou a bohatými kupcami. Tí si poisťovali svoj život najmä pri cestách do svätej zeme, ktoré boli v stredoveku bežné, ale aj nebezpečné. Poistenie malo slúžiť ako záruka na vyplatenie výkupného v prípade zajatia Turkami. Ak šľachtic-cestovateľ nebodaj počas cesty zahynul poistenie slúžilo na zabezpečenie jeho príbuzných. Ďalším z faktorov, ktorý vplýval na rozšírenie životného poistenia bol rozvoj úverovania pri obchodovaní. Veritelia sa postupne chceli chrániť proti riziku nesplatenia pôžičky vyžadovaním záruky. Jednou z foriem takejto záruky bolo aj životné poistenie, ktoré v prípade dlžníkovej smrti bolo použité na splatenie jeho záväzkov.
Moderné poisťovníctvo, tak ako ho poznáme dnes, má svoje začiatky v 17. storočí v Anglicku. Konkrétne išlo o londýnsku kaviareň na Tower Street patriacu Edwardovi Lloydovi, v ktorej sa od roku 1688 schádzali obchodníci a majitelia lodí, aby tam prediskutovali a uzatvárali obchody. Makléri poisťujúci určité plavidlo aj s nákladom obchádzali prítomných obchodníkov s hárkom papiera, na ktorom bol vyčíslený majetok, ktorý bolo treba poistiť a obchodníci pod túto položku písali sumy, za ktoré boli ochotní ručiť. Makléri následne čiastky sčítali a vyrátali poistné, ktoré musel klient upisovateľom zaplatiť. V čase smrti pána E. Lloyda v roku 1713 bola jeho kaviareň už natoľko vychyteným centrom pre upisovanie námorného poistenia, že sa v tejto praxi pokračovalo aj ďalej. V roku 1720 dostali vtedajší majitelia kaviarne od anglického parlamentu výsadné právo na prevádzku námorného poistenia. Tým sa Lloyd’s stala voľným spolkom upisovateľov poistenia, ktorý rýchlo prerástol v jednu z prvých moderných poisťovní.
Prudký rozvoj životného poistenia nastal až po zostrojení matematicko-štatistických základov pre výpočet poistného a dôchodkov. K tomu však došlo až v 16. a 17. storočí, kedy rozmach hazardných hier viedol k skúmaniu pravdepodobnosti a jej zákonitostí. Predpokladom pre vznik komerčného životného poistenia bolo vytvorenie úmrtnostných tabuliek. Prvé tabuľky spájajúce výšku poistného s predpokladanou dĺžkou dožitia založené na pomerne presných demografických údajoch zostrojil v roku 1693 Angličan Edmond Halley. Prvá životná poisťovňa postavená na vedeckých a komerčných základoch bola založená v roku 1699 v Anglicku a ponúkala len poistenie pre prípad smrti s jednorazovou alebo postupnou výplatou dôchodku. Táto poisťovňa však v roku 1745 narazila na finančné problémy a zachrániť sa ju podarilo za pomoci štátu, ale aj znižovania vyplácaných dôchodkov. Halleyho úmrtnostné tabuľky neskôr v roku 1756 prepracoval Joseph Dodson tak, aby výška poistného závisela od veku poistenej osoby.